BARBORSKÁ CESTA

BARBORSKÁ CESTA - TROJDŇOVÝ SELF-SUPPORTED PREBEH

Pozerám na moje Hoky v stave rozpadu a počítam, koľko majú za sebou. 1600 kilometrov iba na akciách, bez tréningu. Zaslúžia si už dôstojný oddych.

Tento rok sa bez pretekov cítim ako človek na diéte - dáš si iba šalát, lebo držíš diétu, ale potom to aj tak dojedáš na sladkostiach a snackoch a nevieš sa nasýtiť. Keďže väčšina pretekov bola zrušená, počas roka vymýšľame vlastné akcie a každú ďalšiu akciu si hovorím, že toto už bude naozaj posledná.

Tak bola Strážovská výzva s Andrejom, Ultralanovka, potom Slavova akcia v Kremnici (to už naozaj posledná). Ale akciu v Kremnici sme bežali s Jančim a videli cestou vežičky na žltom podklade. Popri behaní sa rozprávame o Barborskej ceste. Ale je už zima, takže až na rok, v lete.

O týždeň Janči píše, že by predsa išiel cez víkend. My o tri dni v robote spúšťame novú prevádzku. Stresy, stresy, stresy, do toho bežný kolotoč v domácnosti, deti, domáce úlohy. Potrebujem vypustiť paru. Prehovorím Janka, aby ma počkal. V utorok otvoríme, v stredu ešte počkám na prípadné problémy a vo štvrtok vypadnem. Janči súhlasí. Píšem Martinovi. V októbri sme spolu chceli absolvovať J100 celú virtual. Akurát v deň nášho plánovaného štartu nastal lockdown... Martin neváha.

Dohadujeme podrobnosti: trasu, ubytovanie, možnosť dokúpenia. Hneď je z nás super team. Hrozne sa teším. Asi je to aj dobre, ale kvôli práci nestíham na trasu ani len myslieť. Pozerám predpoveď a vôbec mi nevadí, čo tam vidím. Všetko lepšie ako stresy z daňového, e-kasy, softwareu, zamestnancov... Jedinú starosť mi robia moje prsty, kde sa mi z mladíckej nerozvážnosti v Kanade každý rok vracajú omrzliny. Pani doktorka už minulý rok chcela odkrojiť z prsta, ale zatiaľ to vždy nejako ustojím. V stredu ešte fungujeme v móde povinností a pred polnocou nastavujem budík na 4:00.

1. DEŇ: BANSKÁ BYSTRICA – KREMNICA (60,10 km / cca 2130 výškových metrov)

Vstávam bez problémov, na Barborskú takmer 200 km trasu sa už neviem dočkať. Predpoveď sa nemýlila. Poľadovica je už na diaľnici, a dážď. Do Banskej Bystrice prichádzam s takmer dvojhodinovým meškaním. Chlapci sú milí, chápu situáciu. Od Kauflandu sa blížime na štart a s rúškami a sviežimi nohami vybiehame z Bystrice. Prvá zastávka bude kostol Jakub a potom romantická Špania Dolina. Prichádzame doobeda, kocháme sa pohľadmi. Nestretáme ani živú dušu. Dedinka je nádherná, romantické domčeky sa striedajú s luxusnými stavbami. Nad Špaňou Dolinou sú krásne spracované informačné tabule a zvyšky budov a štôlní. Je príjemne, klusáme a debatujeme.

Cestou na Staré Hory vidíme kopec môjmu srdcu najmilší – Krížnu. Na detstvo strávené túrami na jej vrchol sa nezabúda. Moje najmilšie miesto na Slovensku. Za Starými Horami míňame pútnické miesto. Tešíme sa, že po Starých Horách sa zastavíme po pečiatku do bedekra, knižočky Barborská cesta, v kolibe Sv. Krištofa. Dávame si kofolu a zima nás vyháňa zo studenej covid terasy do pohybu.

Rozmýšľam, či je trasa viac náboženská alebo banícka... Neviem sa rozhodnúť, ale našťastie najviac dominánt ponúka nebesky krásna príroda, ktorá pomaly zo mňa vyťahuje posledné kvapky napätia a stresu posledných dní. Bežíme okolo papierní v Harmanci. Z komínov stúpa biela hustá para. Pozorujem ju a kluskám a cítim sa ako ten biely obláčik. Prvý deň je fajn. Žiadna únava ani ťažoba. Blíži sa časť, na ktorú sa teším. Dedinka Kordíky a dramatická Skalka. Ani neviem, čo predpovedám.

V Kordíkoch už cítime zimu a únavu. Prichýlia nás v miestnej krčme. Snáď kontrola sem teraz nepríde. Vyrážame do tmy na dlhé stúpanie smer Skalka. Začína pršať. Dážď sa mení na mrznúci dážď. Postupne belie a premieňa sa na hustý sneh. Stúpame prudko hore na Skalku. Predpoveď nesklamala. Na hrebeni sú prudké nárazy vetra. Kombinácia husté sneženie, prudký vietor, úplná tma, čelovka, ľahké bežecké oblečenie a pomalý postup začína byť náročná. Martin niekam zmizol. Neviem vytiahnuť telefón kvôli vetru a zime, a tak iba dúfam, že trafil. Janči zaostáva. Sme pri ferrate a ja začínam myslieť na to, či tu dnes zmrznem. Nevládzem si dať náhradnú mikinu, vietor ma zhadzuje do kolien. Netuším, kade ísť, a tak tipujem. Čakám na Janka. Spolu zbiehame do Skalky a voláme Martinovi. Znova sa stretávame. Čakajú nás ešte Krahule, potom obchádzka na Krahulský štít a nakoniec ubytovanie v Kremnici. Na Krahuliach sa sneh zmenil na ľad. Spúšťame sa dole po zjazdovke. Trochu po zadku, skúšame nové bežecké techniky :-).

V krčme opäť majú corona pochopenie. Energia je úplne dole. V nárazovom vetre a zime sa nedalo dopĺňať energiu. Každých 30 minút niečo zjesť, zapiť nehrozilo. Hodiny preleteli, ani neviem, ako. Vyberáme z krčmového sortimentu – kofola, Milka, pivko – a rozmýšľame, čo ďalej. Všade je poľadovica. Cesta je ako sklo. Sme vyšťavení. Ale trasu chceme dodržať. Keďže nie sme na pretekoch, hriešne myšlienky obchádzajú, ale rozhodneme sa nerobiť kompromisy. Dnešnú etapu trochu skrátime, ale zajtra všetko poctivo dobehneme. Doslova. Z Krahulského štítu zbiehame do Kremnice každý sám. Keď vychádzam z lesa, na schodoch sedí opitý chlapík. Keď ma zbadá, niečo kričí a vstáva. Radšej pridám tempo. Pre toto sa v lese nikdy nebojím. Medzi ľuďmi niekedy...

Pani z apartmánu bol veľmi milá. Keďže prichádzame neskoro, objednala nám pizzu, ináč by sme išli spať hladní. Dávame sa dokopy a zaspávame... Zajtra nás čaká 69 kilometrov a zaujímavá predpoveď počasia.

(1. – 2. DEŇ schádzanie z trasy na ubytovanie a späť 4,5 km/400 výškových metrov)

2. DEŇ: KREMNICA (+dorobenie včerajšieho úseku) – SVÄTÝ ANTON (70,16 km / 2018 výškových metrov)

V piatok vyrážame na trať trochu po 7:00. Na raňajky nám musia stačiť zvyšky pizze a energetické tyčinky. Máme resty zo štvrtka. Vrátiť sa na Krahulský štít, prejsť cez geografický stred Európy, Kremnické Bane, prepadlisko Šturec a späť do Kremnice. Tam sa snáď podarí doplniť jedlo a pitie. Mne už zásoby dochádzajú. Čaro self-supported akcií. Toto práve milujem. Okrem tela musí neustále pracovať aj hlava. Prepočítavať, či máš dosť vody, jedla, pokiaľ ti to vydrží (nech máš dosť, ale zas neťaháš priveľa), kde spať, či bude mokro, ak spíš vonku, či stihneš prísť, ak máš ubytovanie... A potom sa ráno zdvihnúť a znova bežať.

Od Krahulského štítu je znova poľadovica. Pomaly zbierame pády, improvizujeme krajom ciest, hľadáme suché miesta... Prepadlisko Šturc má zaujímavú legendu o permoníkovi a zemetrasení. Pomaly začínam byť ľahostajná k atrakciám trasy a myslím viac na únavu. Som strašne hladná. Myslím už iba na Jednotu v Kremnici. Od dverí ma vyhadzujú. Dôchodcovské časy... Pred nami je dlhý úsek bez možnosti doplnenia a ja už fakt potrebujem jesť. Zachraňuje to pekáreň s luxusnou možnosťou kávy so sebou. Vonku si dám do úst pagáč. Silný náraz vetra mi vyrazí dych a ja sa takmer povraciam. Nasilu si vtlačím jedlo do úst a snažím sa ho udržať. Ako hus, čo ju štopkajú. Potrebujem kalórie. Oplatilo sa. Ďalší úsek sa prelína silný vietor, dážď a zima. Vchádzame do dediny Šášov, čítame o histórii hradu, vystúpame hore a bez emócií klesáme späť.

Šášovské Podhradie je krásne. Krásne domčeky, nádherná príroda okolo. Potom stúpame hore, hore, hore po cestičke, kde zrejme od leta nik nešiel. A potom klesáme dole, dole, dole po rovnakej cestičke a prichádzame do Sklených Teplíc. Vždy, keď som v nejakom kúpeľnom meste a robím niečo iné ako pomalé prechádzanie po parku, cítim sa nepatrične. Dnes takisto. Blatoví traja blázni, zložení pri parenici - minerálnom prameni oranžovej farby - naťahujeme čelovky a pomaly kluskáme do tmy...

Za Sklenými Teplicami prechádzame už za tmy nekonečnými veternými úsekmi, míňame tmavý hrad Marcus a pomaly klesáme do obce Repište. Rozmýšľam, aké to asi je, keď je sezóna a svetlo. Pre istotu voláme do Svätého Antona, aby sme potvrdili rezerváciu ubytovania, a skúšame poprosiť o nejaké jedlo na večeru. Pani nám tvrdí, že nijaké ubytovanie u nich nemáme. Chytá ma panika. V obci Svätý Anton je to jediná možnosť. Ďalej už dlho nič nebude. Stojíme, kým Martin telefonuje. Strašne fúka a ja som stále viac a viac skrehnutá.

Snažím sa vymyslieť, čo urobiť ale telo je unavené, mozog nezaberá. Nakoniec zisťujeme, že sa stal omyl. Našťastie sme volali na iné miesto. Dokonca máme sľúbenú večeru. Odľahlo mi, a určite nielen mne. Už iba Banská Štiavnica a cez kalváriu do Svätého Antona. Do Banskej Štiavnice je to okolo 20 kilometrov. Pohoda. Omyl. Čaká nás vyše 10 kilometrov dokonalého ľadu. Krásna súvislá vrstva hrubého ľadu v kombinácii s hmlou, tmou, nárazmi vetra a dažďom. Snažím sa mentálne udržať. Nepozerám na čas a tempo. Presviedčam sa že je to mentálny tréning na udržanie si psychiky na ultra, keď veci nejdú podľa predstáv. Len nezastať a ísť ďalej... Cesta je nekonečná, ale raz to musí skončiť. Janči zaostáva, bojím sa o neho, ale je mi aj hrozne zima. Snažím sa nájsť kompromis, ako sa nerozdeliť a nezamrznúť. Nakoniec sa objavili svetlá Štiavnice.

S Martinom ideme dopredu, dávame si čaj, zbierame sily na posledný dnešný úsek. Štiavnica je mŕtva a nebyť večere v penzióne, máme problém. Vyrážame. Vysvietená kalvária je magická. Áno, má to zmysel, a som šťastná, že som tu a teraz. Po odbočke z kalvárie sa mágia končí. Ideme pomedzi kopy hnoja. Doslova. Vyspovedám Martina, aby nám ušiel čas. V diaľke sa črtá Svätý Anton. Prichádza úľava a začína všetko bolieť. Čaká nás milý ukrajinský chlapec, ktorý nám prichystal večeru. Teším sa na sprchu a posteľ. Odpadávam do postele a počujem samu seba, ako chrápem...

3. DEŇ: SVÄTÝ ANTON – BANSKÁ BYSTRICA (70,36 km / 1800 výškových metrov)

V penzióne nám pripravili dopredu raňajky. Porcia je celkom skromná, a tak sa každý z nás hanbí vziať si. Nakoniec sa nejako dohadujeme a o 7:00 sme na trati. Dnes nás čaká minimálne 70 kilometrov a unavené nohy. Na prvom kopci už cítim, že to nie je ono. Ale v režime „zaťatý ksicht a pohľad dopredu“ to ide...

Prvá zastávka je Banský Studenec, zrejme jediná možnosť doplniť zásoby, a potom až vo Zvolene. Dnes už vyberám aj energetické nápoje, Janči tradične kofolu, a pomaly stúpame hore. Občas nás ešte postrašia ľadové úseky, ale teplota je výrazne vyššia. Dnes nás čaká síce dlhý úsek, ale aj viac asfaltu a menej prevýšenia. Martin si ide svoje tempo, ja sa snažím byť niekde medzi. Veľa idem sama, užívam si voňavý les a ticho.

Za Banským Studencom sú obce Dubové, Bacúrov a Ostrá Lúka. Terén už je mierny, nič dramatické sa, chvalabohu, nedeje. Sneh a ľad sa premenil na blato, a tak skúšame ďalšie „bežecké štýly“. Teším sa na Zvolen, kde má prísť Rudko a bežať s nami záverečných 35 kilometrov. Za Ostrou Lúkou chytám prvú vážnu krízu. Nevládzem. Svoje mohli urobiť aj žalúdočné problémy a s nimi spojené strácanie minerálov. Lieky sa mi už nechce brať, ale keďže neviem v sebe nič udržať, nasadzujem Imodium. Po dvoch hodinách prichádza úľava. Ale pri dlhom stúpaní na Pustý hrad cítim chýbajúcu energiu.

Neuveriteľne krásny výhľad je tá najlepšia odmena. Užijeme si s Jankom pohľady a pomaly kluskáme dole až po námestie, kde nás čaká Rudko. Poriadne sa tu najem, za klusania obzriem zámok a námestie a vychádzame z mesta na hrádzu za mestom. Čaká nás mesto Sliač s kúpeľmi. Za hrádzou vidíme policajné sirény a počujeme hluk. Snáď sa nič nedeje. Približujeme sa a musíme sa smiať. Mikulášsky sprievod, kočiar, sane. Skoro som zabudla, aký je čas. „Mikuláš“ nás povzbudzuje z koča pri behu, keby ten vedel, koľko už máme v nohách...

Stúpame ku prázdnym kúpeľom Sliač, bez ľudí. Debatujeme. Žalúdok znova nepočúva. Pomaly sa stmieva a nasadzujeme čelovky. Tento úsek je už trošku nudný, pomedzi dediny a kopy hnoja. Spoliehame sa ešte na Hronsek a krčmu v nej, cestou sa rozprávame s partiou starších turistov. V krčme si dáme kofolu, kávu a čisté WC :-). Potom je to už len hore, dole, hore, dole po blatových kopčekoch. Na Vartovke pri hvezdárni už cítim, že to dáme. Kadečo už bolí, prišla už aj únava, ale posledných pár kilometrov končíme dôstojne ľahkým behom. Je úžasné mať možnosť prežiť takéto intenzívne zážitky vďaka fungujúcemu zdraviu, chápajúcej rodine a dobrým priateľom.

Text: Soňa Kopčoková, Fotky: Martin Minaroviech